Choď na obsah Choď na menu
 


Stála som pri bráne neba a pekla - 3

6. 3. 2013

Stála som pri bráne neba a pekla
(Príloha týždenníka Svetlo)
3. časť

 

 

A farári tiež odmietli to moderné a nechcú ísť s dobou. Kážu len to, čo im predloží pápež, ale pápež tiež nie je zrovna dobový, tento pápež vyšiel z módy. A každý moderný človek, ktorý ho ešte počúva, je hlúpy a môže si za to sám, keď si svoj život nevie poriadne užiť.“
Viďte teraz ten jed, ktorý som sypala do týchto mladých, nevinných dievčenských sŕdc. Je to proste nepredstaviteľne obludné!
            A tiež som tieto mladé dievčatá učila, ako si môžu najlepšie užívať svoje telo a potešenie pri sexe. Pritom som ich výslovne upozorňovala na to, aké je dôležité, aby sa chránili. Naučila som ich všetkým mne známym metódam. Pod názvom „Dokonalá, samostatná žena“ som ich čo najpresnejšie informovala o všetkých rizikách a ochrane pred nimi pri pohlavnom styku. A jedného dňa potom ku mne do ordinácie príde jedno z týchto dievčat, totiž snúbenica môjho synovca – mala ledva 14 rokov – (a to,  čo vám tu rozprávam, som osobne videla zapísané v „knihe môjho života“) – príde  teda ku mne do ordinácie a rozpráva mi s usedavým plačom: „Gloria, som predsa ešte taká mladá, som prakticky sama ešte dieťa, a napriek tomu som už tehotná.“ Ja som na to odpovedala: „Ty si ale hus! Či som vás neučila, ako sa má človek chrániť!!!“ Na to povedala, stále ešte plačúc: „Áno, iste, ale ono to proste správne nefungovalo.“ A pohľadom do svojej „knihy života“ som videla, že mi Pán toto mladé stvorenie vlastne poslal, aby som ho uchránila pre hlúposťou. Chcel, aby som ju uchránila pred pádom do tejto priepasti, aby som ju odvrátila od potratu jej dieťatka.
Pretože umelý potrat nám okolo krku navlieka takú ťažkú reťaz, ktorá nás tlačí k zemi a ktorú potom len sotva dokážeme za sebou vláčiť. Vyvoláva bolesť, ktorá už nikdy v našom živote neprestane. Je to tá nezmyselná istota, že človek spáchal vraždu, teda že je vrahom.
            A najhoršie na tom je, že človek nezavraždil len tak niekoho, ale svoje vlastné telo a krv, svoje vlastné dieťa. A v prípade tohto dievčaťa bolo najhoršie to, že namiesto toho, aby som ju od toho odvrátila a rozprávala o našom Pánu Bohu, vtisla som jej do ruky hrsť peňazí, aby si tento potrat mohla dovoliť. A aby som uspokojila svoje svedomie – vôbec neviem, či sa to ešte vôbec dá nazvať svedomím, čo som vtedy mala – dala som jej toľko peňazí, aby mohla ísť do najrenomovanejšej potratovej kliniky, aby potom neboli naozaj žiadne komplikácie. A tak, ako pri tejto príležitosti, som financovala ešte niekoľko – ak nepoviem veľa – potratov.
Je to tak strašné, keď na to dnes pomyslím. Zakaždým, keď je takto prelievaná krv dieťatka, je to ako veľká zápalná obeť pre satana, je to slávnostná hostina pre diabla. Šúcha si ruky a tancuje od radosti. A nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi to spôsobuje bolesť ako pri Jeho smrti na kríži a pri týchto bolestiach sebou šklbe a zakaždým tým veľmi trpí, keď je umučené nenarodené, nevinné dieťa.
            V „knihe života“ som totiž tiež mohla vidieť, ako vzniká život. Videla som, ako sa naša duša tvorí v okamihu, keď sa stretne spermia s bunkou vajíčka. V tom okamihu preskočí prekrásna iskra, ktorá vyžaruje svetlo, ktoré má svoj pôvod v slnečnom svetle Boha Otca. A brucho nastávajúcej matky je ožiarené lúčmi tejto novej duše v okamihu, keď bola oplodnená jej bunka vajíčka. A keď potom dôjde k potratu, potom táto duša kričí a stená čírou bolesťou, aj keď sa ešte neutvorili žiadne oči ani údy. A celé spoločenstvo svätých, celý onen svet vníma tieto výkriky a toto stenanie, keď je vraždená nová, za pomoci Boha stvorená duša. Celá nebeská klenba sebou pri tomto výkriku šklbne a je ho počuť od jedného konca k druhému, hlasne a zreteľne ako ozvenu v horách. V pekle sú tiež počuť hlasné výkriky, ale tam sú to výkriky jasotu, ktoré vydávajú všetci démoni na slávu dňa a predvádzajú pritom tanec radosti.
            A bezprostredne potom sa v pekle otvára niekoľko pečatí a vychádzajú ohavní strašidelní duchovia, ktorí sú vypustení na zem, aby znova pokúšali celé ľudstvo a zvádzali ho na scestie. A dôsledkom toho je, že ľudia sú stále viac zotročovaní satanom, stále viac prepadajú žiadostivosti a pôžitku, vyskytujú sa stále nové závislosti na vášňach a dejú sa všetky tie hrozné a strašné zločiny a ošklivosti, ktoré denne vidíme a počujeme o nich v správach a o ktorých si zakaždým myslíme, že už nemôžu byť horšie, a ďalší deň narazíme prostredníctvom nových zločinov na to, že stupňovanie bolo predsa ešte len možné.
Máme vôbec ešte predstavu, koľko detičiek je denne zabitých na celom svete? Už nie je možné, aby sme si predstavili rozsah tohto obrovského zločinu. Brodíme sa v krvi týchto neviniatok a vôbec to už nepozorujeme. Je to pre nás normálne a patrí to už ku všednému životu. Keď sa niekto postaví proti potratu, je označovaný za fanatika a konzervatívca, za staromódneho a akéhosi pomäteného. A to je jeden z najväčších triumfov pre pekelné knieža satana. Ako bude postarané o náš svet, ak cenou za nevinnú krv každého jednotlivého nenarodeného je to, že je na zem vypustený nový démon? Už skoro sa náš svet zatemní čiste kvôli démonom, ktorí boli vypustení.
A potom som videla, ako som bola ponorená a umývaná touto krvou nevinných detí. A úplne v protiklade k umývaniu v našom svete sa stávala moja biela duša týmto krvavým kúpeľom stále temnejšia a nevzhľadnejšia, až bola úplne čierna. A po týchto udalostiach s potratmi som už vôbec nemala cit pre hriech. Pre mňa už proste hriech neexistoval. Všetko bolo dovolené a moje chovanie sa mi pritom ešte pripadalo ako dobré. Veď som pomáhala ľuďom. Nebola som si len vedomá toho, že týmto ľuďom pomáham k istej ceste do pekla.
A objavila sa ešte druhá vec, ktorá by mi nikdy nenapadla alebo neprišla na um, keď som ja sama bola uvedená na diablovej výplatnej listine. Boli mi ukázané všetky detičky, ktoré som usmrtila ja sama, ktoré som ja sama umelo potratila. A presne tak – ako vy teraz – som v prvom okamihu nevedela ako, kedy a kde! Bolo mi to však hneď ukázané a mala som to potom aj jasne pred očami. Veď som vám už na začiatku hovorila, že ja sama som si zvolila ako ochrannú metódu plánovaného rodičovstva vnútromaternicové teliesko a nechala som si ho zaviesť. A v bolestnom údive som teraz vo svojej „knihe života“ musela vidieť, koľko mojich vaječných buniek bolo oplodnených a bolo pripravených vyrásť na malé detičky. Videla som veľa tých svetelných iskier, ktoré sa rozžiarili pri utváraní ich duší. A počula som tiež výkriky týchto duší, ako boli vyrvané z ruky Boha Otca.
            A naraz som pochopila dôvod, prečo som bola stále tak zle naladená, zatrpknutá a protivná. Bola som v zlom rozpoložení, často sa so mnou nedalo hovoriť, neovládala som sa a bola som náladová voči svojim blížnym, voči svojej rodine. Celý deň som bola len frustrovaná, nič ma nemohlo uspokojiť. Často ma prepadali strašné depresie. A teraz ako keby mi spadli šupiny z očí:
„Aké jednoduché a jednoznačne jasné – veď som sa premenila na stroj na zabíjanie detičiek!“
A to všetko ma nechávalo klesať stále hlbšie do bahna hriechu. Ako som si len mohla na začiatku tohto zhrnutia môjho života domýšľať a pyšne vyhlasovať, že som nikoho nezabila? A ako som len mohla každého druhého, ktorý mi pripadal príliš tučný alebo mi bol nesympatický, obchádzať, pohŕdať ním, áno, naozaj s ním jednať nenávistne a proste ho odmietať? Ako som mohla nosiť nos tak hore, pričom som bola úplne obyčajnou vrahyňou?
            A bolo mi tiež ukázané, že človeka nezabíja len rana z pištole. Nie, často stačí, keď ho neprekonateľne nenávidíme, keď mu prajeme alebo spôsobujeme zlo, keď niekoho zožiera závisť voči tejto osobe. A už tým môžeme druhého zabiť. Vražda v rodine alebo v dedine veľmi často začína týmto jednaním, ktoré často my sami hodnotíme ako vôbec nie nebezpečné, aj keď zlé.

Nezosmilníš!

            Teraz pri šiestom prikázaní – Nezosmilníš! – som si povedala: „No konečne – aspoň pri tomto prikázaní mi nemôžu vyčítať žiadne priestupky. Nebudú mi môcť predhadzovať žiadneho milenca, pretože som po celý svoj život bola intímne len s jedným mužom – a to bol môj prvý a posledný, totiž môj manžel.“
Naraz mi bolo ukázané, že zakaždým, keď som ukazovala odhalené prsia a vystavovala na obdiv svoje telo v sexi bikinách, zvádzala som cudzích mužov k tomu, aby na mňa civeli, mali pritom zlé predstavy a tým boli zvedení na hriech. A týmto celkom jednoduchým spôsobom som tak – tu a tam – tiež skĺzla do manželskej nevery. Ale tiež som mala vo zvyku stále znovu a znovu radiť iným ženám, že majú byť svojim manželom neverné, pričom som im hovorila:
„Nebuďte predsa hlúpe, odplaťte im to, len im to neprepačujte, ale skôr sa rozíďte a radšej sa dajte rýchlo rozviesť!“
            Len týmto táraním a týmito zlými radami som sa podieľala na jednom opovrhnutia hodnom cudzoložstve.
A takto pri tomto prehľade svojho života som aj jasne spoznala, že takzvané hriechy žiadostivosti tela sú ohavné. Vedú priamo do zatratenia a je potrebné ich úplne striktne odmietnuť, aj keď to už dnes veľa ľudí považuje za normálne a hovoria, že im to voňalo a že to bolo úplne skvelé, že človek tú a onú skúsenosť raz musel sám zažiť, že to človek musí skúsiť, aby sa dozvedel, či sa pri tom pociťuje rozkoš alebo či dochádza ku celkom zvláštnemu vrcholu. Mnohí sa vôbec neštítia, aby si ako argument na svoje konanie zobrali dokonca porovnanie sa so zvieratami, a hovoria: „Nech nás to preháňa tak divoko ako divokú zver!“ A tiež za homosexualitu je často predkladaný argument, že je celkom prirodzená a chcená Bohom, pretože je už tiež predsa dokázané, že aj v ríši zvierat existuje homosexuálne párenie. Áno, a či nepozorujeme, že si tým berieme za vzor zvieratá? A to má rovnaký význam, ako keď sa odhadzuje duša. To, čím sa vyznačujeme ako Boží obraz – totiž Ním stvorenou nesmrteľnou dušou v každom človeku – to týmto hádžeme psom.
Bohužiaľ som sa vo svojom živote vytrhla z ruky Božej. Musela som so smútkom zistiť, že hriech nie je len urobený skutok, ale že môžem ťažko hrešiť aj v najskrytejších myšlienkach a vo svojej duši. Veď to tiež je uvedené vo vyznaní hriechov: „myšlienkami, slovami a skutkami“.
            Bolo pre mňa tiež veľmi bolestné, keď som musela spoznať, aké majú všetky tieto spáchané hriechy dôsledky a dlhú dobu pôsobia ďalej. Hriech cudzoložstva – lepšie povedané hriechy cudzoložstva – môjho otca zapríčinili veľkú škodu jeho deťom a zadusili ich duše. Tak som začala opovrhovať všetkými mužmi a moji bratia sa stali pravými odliatkami, vernými kópiami svojho otca, ktorí sa všade vychvaľujú tým, že sú ešte pravými „mačmi“, naozajstnými záletníkmi a veľkými pijanmi. A ešte si na tom tiež veľmi zakladajú. Pyšne to vytrubujú do celého sveta. Vôbec si nerobia starosti, ako veľmi tým zase škodia vlastným deťom.
A preto som svojho otca videla na onom svete tak veľmi plakať. Len tam pochopil a videl, akým veľkým dedičstvom svojich hriechov zaťažil svojich synov aj dcéry. A pochopil, akú škodu tým spôsobil v Božom poriadku a vo stvoreniach Boha Otca.

Nepokradneš!

            V siedmom prikázaní – Nepokradneš! – som si bola svojou vecou  zasa celkom istá, považovala som sa za veľmi čestnú a nemala som si čo vyčítať! Ale Pán Boh mi drastickým spôsobom ukázal, že u mňa doma začalo hniť a plesnivieť veľa zostávajúcich potravín, pretože som pri nakupovaní jednoducho mala príliš veľké oči a vôbec sme nemohli všetko zjesť. Teda, pokým ja som nechávala skaziť potraviny, na celom svete bolo toľko hladu. A keď mi to On postavil pred oči, povedal k tomu len:
„Ja som bol hladný a pozri sa, čo si ty urobila s tým, čo som ti dal – nevážila si si to a nechala si to skaziť. Bola Mi zima a pozri sa, ako si sa nechala zotročiť módnymi trendami a vonkajším vzhľadom. Aký majetok si zaplatila za injekcie, aby si  bola štíhlejšia. Urobila si sa tiež otrokyňou svojho vlastného tela. Skrátka, povýšila si svoje telo na božstvo, urobila si ho modlou.“
A tak mi náš Pán postavil pred oči, že som sa tým stala tiež spoluvinnou na veľkej biede v našej zemi a že som tak isto aj v tomto Božom prikázaní na seba uvalila vinu.
Ďalej ma tiež upozornil na to, že zakaždým, keď som o niekom hovorila zle, kradla som mu jeho česť. A niečo takéto znovu napraviť, znovu to vrátiť do pôvodného stavu, je takmer nemožné. Bolo by oveľa ľahšie, keby som niekomu ukradla bankovku, pretože potom by som mu mohla peňažný obnos jednoducho vrátiť, aby som svoje previnenie znovu napravila. Preto je tiež lúpež „dobrej povesti“ nejakého človeka oveľa závažnejšia, než práve jednoduchá krádež vecí alebo peňazí.
Aj svoje deti som okradla, keď som im odoprela byť dobrou ženou v domácnosti a matkou, matkou nežnou, ktorá sa o deti stará, ktorá je tu stále pre ne a je im praktickým vzorom nezištnej a obetavej lásky. A nie matkou, ktorá sa len sama potuluje po ulici a deti nechá doma samé v opatrovaní televízora ako náhradného otca a počítača ako náhradnej mamky a v kruhu mnohých videohier ako náhradných súrodencov.
            A aby som uspokojila svoje svedomie, kupovala som im za drahé peniaze stále len najlepšie značkové oblečenie, aby aspoň v škole a pred svojimi priateľmi urobili dojem a mohli vyvolávať závisť. Ešte viacej som sa zdesila, keď som videla, ako si moja matka robila výčitky svedomia a pýtala sa, či vôbec bola dobrou matkou. A to aj napriek tomu, že moja maminka bola veľmi zbožná a dobrá žena, žena v domácnosti a matka rodiny, ktorá nás vždy znovu a znovu napomínala, milovala a ukazovala, akú veľká má starosť o nás a o naše potreby.
Presne tak svojim spôsobom aj môj otec stále znovu a znovu ukazoval, ako nás má rád a že sme tým najdôležitejším v jeho živote. A ako som tam tak bola ponorená do týchto myšlienok, povedala som si sama pre seba:
„Čo sa asi stane so mnou, ktorá som svojim deťom ani nič nedala, možno vôbec nespozorujú, že teraz tu už nebudem, pravdepodobne im vôbec nechýbam!“
Pri týchto slovách mi prebehol mráz po chrbte, sprevádzaný bolesťou, ktorá mnou prešla ako meč – stredom srdca.
Hanbila som sa za všetky svoje zlyhania na celej čiare. Je potrebné, aby ste vedeli, že človek môže v „knihe života“ vidieť všetko tak, ako vo filme. A tak som tam práve videla, ako sa moje deti pri jednej príležitosti navzájom rozprávali a povedali nasledujúce:
„Dúfajme, že moja matka bude potrebovať ešte dlhšiu dobu, aby prišla domov. Dúfajme, že uviazla niekde v zápche, pretože moja mamka je veľmi nudná a celú dobu dokáže len hundrať a kritizovať…“
Aké otrasné ale bolo, keď som počula trojročné dieťa a o niečo staršiu dcéru, ako takto hovorili o svojej krkavčej matke!.
A znovu som si uvedomila, že som ich olúpila o naozajstnú matku. Neposkytla som im žiadny pokojný domov. Zabránila som, aby v detských rokoch mohli – prostredníctvom môjho vzoru – spoznať Boha. A nenaučila som ich, ako sa milujú blížni. Pretože je to predsa tak jednoduché: Ak nemilujem svojho blížneho, nebudem mať tiež nič dočinenia s našim Pánom Bohom, a ak sama nemám žiadny súcit a milosrdenstvo a neuskutočňujem ho v praxi, potom ani nemôžem byť s Bohom, a tak ani nikoho nemôžem priviesť bližšie k Bohu alebo odovzdávať vieru. Pretože Boh je Láska…

Nepreriekneš krivého svedectva

            No dobre, teraz vám chcem ešte krátko niečo povedať na tému: Nevydávať krivé svedectvo proti blížnemu a neklamať. A pri tomto som to skutočne dotiahla na prieborníčku. Počuli to všetci?!? Pretože mojim otcom sa stal diabol. Pretože každý z nás má svojho otca, buď Boha Otca, alebo je to práve satan, ktorý Mu upiera otcovstvo.
Ak je Boh Láska, a ja som ale plná hnevu, kto je potom mojim otcom? To predsa nie je ťažké zodpovedať a je ľahké to pochopiť, ak mi Boh stále znovu a znovu káže zmieriť sa a odpustiť, ak ma On vyzýva k tomu, aby som milovala svojich nepriateľov a tých, ktorí mi škodia – a ja mám v hlave len pomstu a myslím na heslo: „Zub za zub.“ A to bol skutočne vtedy môj svet a moje predstavy. Dobre, kto teda bol mojim otcom? A k tomu ešte: On, náš Pán Boh, je Pravda sama, a satan je knieža lži. Kto bol teda mojim otcom? Už vidíte. Môžem to otáčať a prekrúcať ako chcem. Výsledok je stále: To ja sama som si vo svojom živote zvolila diabla za otca.
            A hovorím vám, neexistuje žiadne rozdeľovanie klamstva do kategórií. Neexistujú klamstvá ani ružové, ani tmavo žlté alebo strakato zelené. Každá lož je len lož. A presne tak, ako neexistujú tieto spomínané zafarbené lži, neexistuje ani „lož z núdze“ alebo „láskavá lož“ alebo „milosrdná alebo súcitná lož“ a ešte tak veľa iných druhov, ktoré vymysleli ľstiví ľudia podľa démonického návodu, aby mali výhovorku.
Každá lož je len lož. A diabol je otec všetkej lži, klamár od počiatku.
            Lži, ktorých som sa svojim jazykom dopustila, boli také, také príšerné, jednoducho strašné. Mohla som vidieť, ako som tým hádzala samé šestky. Pri každej príležitosti, ako napríklad pri ohováraniach, ktoré som púšťala do sveta, keď som si z druhých robila srandu, alebo keď som ľahkovážne vymýšľala pre druhých ľudí zlé prezývky a potom ich hovorila celému svetu a zakaždým som sa ešte pri tom škodoradostne bavila. Ako veľmi a ako veľa ľudí som tým zranila, urazila, vydala na posmech a ohovorila! A to všetko som robila svojim blížnym.
Neviete si vôbec predstaviť, ako taká prezývka dokáže človeka zraniť. Môže tým získať komplexy menejcennosti, ktoré ho sprevádzajú celý život a vždy znovu a znovu pripravujú bolesti.
Napríklad jednu kamarátku, ktorá bola trochu bucľatejšia, som jednoducho nazývala len „tou tučnou“ alebo „sadlovitou guľou“. Už nikdy sa tohto označenia nezbavila a zostala vždy len „sadlovitá guľa“. Veľmi jej to ublížilo. Táto frustrácia z nej urobila frustrovaného jedáka, čo zasa malo prirodzene dopad na obvod jej tela. Často ju preto so sebou nebrali alebo nepozývali.
A tak vidíte, ako slová môžu mať za následok aj zodpovedajúce skutky – a nakoniec z toho vznikne celá kopa zla. Všetko sú len jedovaté plody jedného ľahkovážne vypusteného slova.

… a nepožiadaš majetku jeho!

            Keď preskúšali môj život na základe Desatora Božích prikázaní, vyšlo jasne najavo, že všetko moje zlo, hriechy a zloba mali svoj pôvod v chamtivosti.
Toto bláznivé prianie, táto dychtivosť proste všetko vlastniť a o všetkom rozhodovať. Musím mať miesto, musím byť. Vždy som si myslela, že budem šťastná, keď budem vlastniť všetky peniaze sveta a budem veľmi bohatá, a toto prianie, aby som mala peniaze, sa u mňa čoskoro zvrhlo na posadnutosť. Bola to veľká škoda a pre mňa veľká tragédia. Keď som totiž vlastnila skutočne veľa, veľa peňazí a mohla som si takmer všetko dovoliť, prežívala som najhoršie a najnešťastnejšie obdobie svojho života.
Moja duša sa dostala na dno, že som si dokonca chcela vziať život. S toľkými peniazmi a bohatstvom, a napriek tomu sama a vnútorne prázdna, osamelá a opustená.
Sama som prežila, čo znamená: Láska, priateľstvo, náklonnosť sa nedá peniazmi kúpiť.
            Aj pri pokuse kúpiť za všetky peniaze sveta lásku – sa dostane väčšinou len pokryteckosť, faloš, lichôtky a predstieraná poníženosť. Bola som vtedy hlboko sklamaná, zatrpknutá v slepej uličke svojho života, ktorú som si sama zvolila. Dosiahla som vrchol frustrácie a tam vial mrazivý vietor, ktorý mi len vnášal do mysle otázku: Prečo si sem vôbec vystúpila? Hrabivosť, ako aj každá iná žiadostivosť, teda táto dychtivosť po peniazoch a bohatstve, táto závisť toho, čo už má iný, toto „to musím mať tiež“ sa do mňa zakliesnilo, chytilo ma za ruku a priviedlo ma na scestie. Táto chamtivosť ma viedla priamym smerom do pekla, preč od môjho Stvoriteľa, Boha, z ktorého ruky som sa týmto „chcieť mať“ vytrhla.

***

„KNIHA  ŽIVOTA“

            A po tomto rozbore môjho života na základe Desatora Božích prikázaní mi bol poskytnutý pohľad do mojej „knihy života“. Bol to nádherný okamih. Proste nenachádzam slov, aby som mohla primerane popísať túto „knihu života“.
Začala mojim počatím. Akonáhle sa spojili bunky mojich rodičov, prebleskla iskra. Malá, prekrásna svetelná explózia a z nej sa vytvorila duša, moja vlastná duša, úplne chránená v rukách Boha Otca – a v Bohu Otcovi som tak videla láskyplného a nežného Otecka.
            Bol so mnou 24 hodín denne, viedol ma za ruku, chránil ma, neustále mal o mňa starosť a stál za mnou. Nikdy ma nespustil z očí a nenechal ma samú. A všetko, čo mi v prvej chvíli pripadalo ako trest alebo veľké nešťastie, nebolo ničím iným ako výrazom Jeho lásky a Jeho starostlivosti o mňa. Pretože On sa na mňa nepozeral zvonku a nehľadel na moje dobre formované telo. Nie, On sa pozeral do môjho vnútra, On skúmal moju dušu a pritom videl, ako som pomaly, ale iste, schádzala z Jeho cesty a ako som odmietala Jeho záchranu a spásu.
A tak som veľa situácií svojho uplynulého života pri pohľade do svojej „knihy života“ zažila v jej súvislostiach a videla som súčasné dôsledky svojho konania a rozhodnutia svojej slobodnej vôle. Pre lepšie pochopenie vám chcem preto porozprávať jeden príklad, ktorý ukazuje, aká nádherná je táto „kniha života“.
Za svojho života som bola veľmi falošná a pokrytecká. Tak som často svojim známym – alebo aj priateľkám – hovorila lichotivým hlasom:
„Jéj! Pozrime, ako ti to dnes pristane! Tieto tvoje šaty sú proste skvelé a tak ti sedia! Ako v nich krásne vyzeráš!“
Ale v „knihe života“ človek dokonca vidí aj to, čo si pritom myslí a čo sa odohráva v jeho vnútri. A tu som vnímala, že som si pritom v srdci hovorila:
„Fuj! Aká je hrozná! A veď si pritom ešte aj myslí, že je snáď kráľovnou krásy!“
Vidíte, že boli zároveň moje myšlienky v mojom skrytom vnútri. V tejto „knihe života“ človek vidí a počuje tieto udalosti ako vo filme, a tak som tiež všetko videla a počula presne tak, ako som to vtedy za svojho života tiež počuteľne povedala, s jediným rozdielom, že som tiež mohla vidieť a vnímať svoje myšlienky.
Bolo to ako dvojkanálový zvukový film v rôznych jazykoch alebo ako film s titulkami. Jeden zvukový kanál prenášal presne to, čo som zo seba vydávala svojim jazykom a s pokrytectvom, a druhý kanál mi dával počuť a čítať myšlienky, ktoré som pritom mala, a mohla som pritom tiež vidieť stav svojej duše, svoje vnútro. Sami by ste mysleli na technický zázrak, keby ste niečo takého zažili so svojimi výrokmi alebo situáciami svojho vlastného života. Je to jednoducho veľkolepé!
A tak som videla vnútornú skutočnosť svojho života. Všetky moje klamstvá tu ležali úplne odhalené, vreli ako v hrnci bez pokrývky, boli nahé a bez príkras, každý ich mohol vnímať. Celý svet ich mohol vidieť. Boli žijúce a odkrývali moje vlastné zahanbujúce činy. Moju matku, ako často som ju vodila za nos a úplne sprosto podvádzala. Často mi totiž právom nedovolila, aby som išla vonku a stretávala sa so svojimi „zlými kamarátmi“. Ale s poznámkou: „Mami, mám teraz ešte skupinovú prácu v školskej knižnici!“ som už bola v okamihu preč. A moja matka to „zjedla aj s navijákom“ a uverila mojej pohotovej lži.
Ako často som si takýmito klamstvami ukradla čas samoty, túlala som sa okolo domov, pozerala si pornografické filmy alebo išla do baru, aby som so svojimi „kamarátkami“ popíjala pivo.
A teraz to všetko videla tiež moja matka v mojej „knihe života“, ktorá tu bola pre všetkých otvorená. Nič jej neuniklo.
Ešte ďalší príklad toho, čo som videla vo svojej „knihe života“. Moji rodičia mi vždy so sebou do školy na obedňajšiu prestávku dávali banány. V tej dobe sme žili naozaj vo veľmi chudobných pomeroch, takže môj obed sa väčšinou skladal práve len z banánov, tu a tam zo žemle a mlieka. Často som jedla banány už cestou do školy a šupky som odhadzovala proste všade, kadiaľ som práve išla, bez ďalšieho premýšľania. Nikdy mi nezišlo na um, nikdy som si nelámala hlavu nad tým, čo všetko sa môže stať kvôli takejto klzkej, nepozorne odhodenej banánovej šupke, aké škody môže niečo takéto spôsobiť inému človeku. A šupky od banánov, ktoré som odhodila, sa tu len tak proste povaľovali.
Prekvapujúce a najpôsobivejšie bolo, ako mi Pán Boh ukázal, čo niektoré – samozrejme nie všetky – z týchto povaľujúcich sa šupiek spôsobili. Videla som osoby, ktoré kvôli týmto šupkám od banánov spadli, a v niektorých prípadoch by tieto pády bolo mohli kvôli hustej premávke dokonca dopadnúť smrteľne, a ja by som tým bola bývala ešte vinná, keby bol vyhasol nejaký ľudský život. A to všetko len kvôli bezmyšlienkovitosti, z chýbajúceho pocitu zodpovednosti a chýbajúceho milosrdenstva voči mojim blížnym.
Tak isto to bolo aj v inom prípade, keď mi jedna pokladníčka v supermarkete omylom sama od seba vrátila o celých 4.500 peso viac. A v tejto situácii som potom išla tiež v jednom z mála prípadov na spoveď, kde som skutočne pociťovala úprimnú, hlbokú ľútosť a veľkú bolesť nad svojim hriešnym počínaním.
Môj otec nás deti vždy nabádal k tomu, aby sme boli vo svojom živote čestné a napriek chudobe považovali česť osoby za veľké dobro – predovšetkým aj svoju vlastnú.
Nemali sme nikdy siahnuť na peniaze druhého, ani keď sa jednalo len o niekoľko centov. Keď sa teda stala táto udalosť s vrátením peňazí, spozorovala som omyl len v aute, keď som už zasa bola na spiatočnej ceste do svojej ordinácie. A povedala som si sama pre seba:
„Ach, táto hlúpa stará krava, to hlúpe hovädo, či mi nevrátila o 4.500 peso viac – a na mne je zase teraz, aby som k nej išla späť a tie peniaze jej vrátila!“
Bola som už zasa na ceste k supermarketu, keď som sa dostala do obrovskej dopravnej zápchy. V autorádiu som počula, že dookola je všetko uzavreté. A znovu som nahlas premýšľala a povedala som si:
„Ach! To je naozaj vrchol! Teraz mám ešte aj strácať hodiny svojho drahocenného času len preto, že tá hlúpa krava bola taká blbá, namiesto toho, aby správne počítala. Veď jej nikto nekázal, aby bola hlúpa ako hus a prepočítala sa! Teraz idem proste domov a za takýchto okolností jej tie peniaze už vôbec nevrátim! Nie, v žiadnom prípade, veď si to zavinila sama.“
Ale napriek mojim výhovorkám mi z tejto udalosti s peniazmi zostali výčitky svedomia. A pretože otec tak často a tak zreteľne zdôrazňoval práve základ počestnosti a tým ho tiež upevnil v mojom charaktere, išla som teda nasledujúcu nedeľu na svätú spoveď a povedala som kňazovi, ktorý sedel v spovednici: „Dôstojný otče, zhrešila som, pretože som si privlastnila 4.500 peso, keď som už nevrátila tento obnos jednej pani, ktorej tie peniaze vlastne patrili.“ Potom som už vôbec nedávala pozor, čo mi spovedník k tomu povedal alebo ako ma o tom poučoval.
A keď som potom videla túto scénu v „knihe života“, je potrebné, aby ste vedeli, že ten Zlý, diabol, mi skutočne tento hriech už nemohol pripisovať a označovať ma za zlodejku, pretože som sa z neho naozaj vyspovedala. Ale teraz vám budem rozprávať, čo mi o tom povedal Pán Boh:
„Táto chýbajúca láska k blížnemu, ktorú si tu dala najavo, keď si neurobila žiadne zadosťučinenie za svoj hriech, tiež nie je v poriadku. Tých 4.500 peso bolo pre teba síce maličkosť – pretože si takéto obnosy denne vyhadzovala z okna za hlúposti, ktoré si bezpodmienečne chcela mať – ale pre túto chudobnú ženu s minimálnou mzdou, ktorá musela ešte pol dňa pracovať a zanechať svoje deti samé, aby vôbec nejako vyšli, - pre ňu bolo týchto 4.500 peso živobytím na celé tri dni, jej kapitál na jedlo a pitie pre celú rodinu na tieto tri dni.“
A viete, čo pritom bolo najhoršie a najdojemnejšie? Ako ma Pán nechal vidieť túto scénu: Mohla som totiž na vlastné oči vidieť, ako tým táto žena so svojimi deťmi skutočne musela trpieť a ako táto rodina niekoľko dní musela znášať skutočný hlad. Všetko len mojou vinou. Dôsledky môjho hriechu. Tá žena toto všetko znášala so svojimi malými deťmi a k tomu ešte musela mať strach, že stratí svoje miesto pri pokladni v supermarkete.
Pretože tak poukazuje náš Pán Boh v „knihe života“ na naše chovanie. Ukazuje nám, kedy sme niečo urobili, kto týmto našim činom musel trpieť, kto musel niesť dôsledky, ku ktorým zlým skutkom tým bol podnietený blížny, keď bol plný súcitu, a ako sa potom správal alebo čo potom robil.

ZÁVEREČNÁ  OTÁZKA

            Nakoniec sa ma Pán Boh opýtal: „Aké mi prinášaš duchovné poklady?“
            Ešte si myslím: „Čo asi myslí tými duchovnými pokladmi?“ veď som pred Ním stála s prázdnymi rukami, veď moje ruky boli bez ničoho, len tak mi viseli z ramien bez toho, žeby niečo držali alebo konali. A vtom okamihu počujem, ako ku mne hovorí:
„Čo ti je teraz platné, že si vlastnila dva byty, že bolo tvojim vlastníctvom niekoľko domov, že si dokonca mohla nazývať svojimi viacero ordinácií? Čo ti je teraz platné, že si sa považovala za vysoko vzdelanú odbornú zubnú lekárku, ktorá je veľmi úspešná? Mohla si sem so sebou priniesť čo i len jedno zrnko prachu z jednej tehly tvojich budov? Máš snáď so sebou svoju nabitú peňaženku alebo tučnú šekovú knižku?“      
A keď sa ma potom ešte opýtal: „Čo si urobila s talentami, ktoré som ti dal?“, pomyslela som si: „Čo asi myslí za talenty? Čo mi tým chce povedať?“ A naraz mi svitlo. Uvedomila som si to. Áno, dostala som príkaz, príkaz brániť a šíriť „Kráľovstvo Lásky“, „Kráľovstvo Božie“.
Jednoducho som úplne zabudla, že mám tiež dušu, a ešte oveľa menej som si pamätala, že som tiež dostala talenty. A už vôbec som si nebola vedomá, že jedným z týchto talentov bola schopnosť, aby som bola nástrojom Božieho Milosrdenstva, aby som pôsobila ako Jeho milosrdná ruka. A tak som si ani nerobila starosti so skladaním účtov, že všetko dobro, ktoré som opomenula a tiež nevykonala, pripravilo Pánu Bohu veľké bolesti a veľa zármutku.

BOŽIA  LÁSKA

            Pretože je potrebné, aby ste vedeli, na čo sa ma Pán stále znovu a znovu pýtal! Stále znovu a znovu ma oslovoval kvôli Láske, kvôli nezištnej, bezpodmienečnej Láske. A preto vždy znovu vychádzal najavo nedostatok tejto Lásky, tejto Caritas, tejto dobročinnosti, tohto širokého spektra kresťanskej lásky k blížnemu.
Táto neprítomnosť Jeho Božskej lásky, ktorú nám všetkým On dal do vienka ako príkaz a talent, bola – krátko povedané – výsledkom, zhrnutím všetkých udalostí môjho doterajšieho života.
A potom mi vysvetlil: „Vieš, tvoja duchovná smrť, odumieranie tvojej duše začalo…“ A teraz som videla úplne zreteľne: Bola som síce ešte živá, ešte som dýchala, ale bola som vlastne už mŕtva… Keby ste len sami videli, čo je to „duchovná smrť“! Čo znamená, že duša odumrela, zadusila sa. Mali by ste vidieť, ako vyzerá duša, ktorá už len pociťuje Nenávisť. Aká hrôza a des vychádzajú z takejto duše, ktorá je už len zatrpknutá, na ťarchu až a neznesiteľná.
Celú dobu myslí len na to, ako by mohla celému svetu spôsobiť ďalšie zlo. Práve takto vyzerá duša, ktorá je naplno obťažená ťažkými hriechmi. Moja duša je toho príkladom.
Navonok som príjemne voňala a bola som ovešaná drahými šatami, ale moja duša tu vo vnútri odporne smrdela a potulovala sa len v priepastiach ľudskej a diabolskej zloby.
            Je len úplne pochopiteľné a oprávnené, že som mala všetky tie depresie a zmocňovala sa ma zatrpknutosť. A On mi vysvetlil nasledujúce:
„Tvoja duchovná smrť začala totiž už tým, ako ti boli úplne ľahostajní tvoji blížni a ich utrpenie. Ako si s nimi už proste nesúcitila. Bolo to napomenutie odo Mňa a malo ti byť varovným signálom, keď som ti staval pred oči utrpenie tvojich blížnych – pri toľkých príležitostiach a vo všetkých častiach sveta. Alebo keď si mohla vidieť v televízii alebo v iných oznamovacích prostriedkoch, ako boli ľudia unášaní, zabíjaní, roztrhaní bombami a vyháňaní, mala si na jazyku často len povrchný komentár, ako: „Ó! Tí úbohí ľudia! Akého hriechu sa na nich dopúšťajú!“ Ale utrpenie tvojich blížnych sa ťa vôbec nedotýkalo, nepreniklo do tvojho skameneného srdca, ich osud sa od teba odrážal. Vo svojom srdci si teda vôbec nič nepociťovala! Tvoje srdce bolo tvrdé ako kameň, ľadová skala. Tvoje hriechy premenili tvoje srdce na kameň, urobili ho tvrdým a chladným!“
A keď sa teraz moja „kniha života“ zatvorila, dokážete si iste predstaviť, aká hanba a smútok ma prepadli.
            Ale k tomu sa ešte pridalo, - a táto bolesť bola ešte väčšia, ešte neznesiteľnejšia, - že som pociťovala najväčšiu ľútosť nad tým, ako zle a nevďačne som sa vo svojom živote správala voči svojmu Stvoriteľovi, Bohu Otcovi.
Pretože napriek všetkým mojim ťažkým hriechom, napriek môjmu celkom nečistému duchu a mojej veľkej ľahostajnosti, napriek mojej vlažnosti a všetkým mojim odporne strašným pocitom voči mojim blížnym, ma Pán Boh vždy, a dokonca až do posledného okamihu hľadal, šiel za mnou a čakal na znamenie mojej vôle k obráteniu a návratu.
            Stále znovu a znovu mi posielal osoby, ktoré križovali moju životnú cestu a boli jeho nástrojmi, aby mnou pohli, aby som premýšľala a vrátila sa k Nemu. A týmto spôsobom ku mne hovoril, upozorňoval na seba, týmto spôsobom ma – často celkom nahlas – volal.
            Tiež mi vzal veľa vecí, aby ma pohol premýšľať. Poslal mi skúšky a ťažké časy. Ako polená pod nohy mi posielal veľké sklamania. To všetko priebežne robil, len aby ma opäť získal naspäť, aby ma priviedol na správnu cestu do Otcovho domu. Až do posledného okamihu skúšal skutočne všetko a čakal na znamenie odo mňa. On ale nikdy nelámal moju slobodnú vôľu. Mala som spoznať všetko Jeho volanie a čakanie a potom urobiť správne rozhodnutie zo slobodnej vôle.
            Viete, kto a aký je Boh – Otec nás všetkých? Stojí ako žobrák na okraji našej životnej cesty. A ako žobrák nás rovnako stále znovu úpenlivo prosí, beží za nami, je často tiež na ťarchu. On plače a pokúša sa obmäkčiť naše skamenené srdcia a je smutný až do hĺbky svojho Najsvätejšieho Srdca, keď musí tak často prežívať, ako sa k Nemu len chladne obraciame chrbtom a proste Ho neberieme na vedomie, alebo tiež  len tak robíme, ako keby sme si Ho nevšimli. On sa tak často a toľkokrát ponižuje – presne tak, ako sa ponížil na kríži – len aby dosiahol to, že sa obrátime a zmeníme svoj život, že sa vrátime k Nemu do otcovho domu.
A keď som Mu povedala: „Počúvaj, môj Pane, Ty si ma zatratil!“ – zasa som si už uvedomila, aká je to odo mňa drzosť. Samozrejme to zasa raz nebola pravda, pretože nie On ma zavrhol, ale ja sama som si to všetko zapríčinila. Bolo mi jasné, že rozhodnutie som urobila ja podľa chuti a nálady – v slobode ľudského stvorenia, na ktorú Boh vždy dbá. Vybrala som si svojho otca a svoj klan.
A otec, ktorého som pre seba vyvolila, nebol Boh Otec, ale za otca a vodcu svojho života som si vzala satana, diabla. Zariaďovala som svoj život podľa jeho vôle a jeho klamstiev. On a jeho klam, to bol zmysel môjho úbohého života.
A ako sa teraz moja „kniha života“ zatvorila, v duchu zisťujem, že stále ešte visím hlavou dolu na okraji hrozivého, temného hrtanu. A stáva sa mi istotou myšlienka, že bez toho, aby som sa mohla brániť, budem neodvolateľne padať do tejto tmavej diery, kde si na konci predstavujem bránu, ktorou potom už vstúpim do „večnej temnoty“, a nikdy sa už nestretneme.
A tak som začala zúfalo všetkou silou kričať a volať. Utiekala som sa ku všetkým svätým, aby ma ráčili zachrániť. A nedokážete si vôbec predstaviť, koľko svätých mi naraz zišlo na um. Vôbec som nevedela, že poznám toľko svätých a ich mená. Veď som bola tak vlažnou, ba ešte viac, skutočne zlou katolíčkou.
Ale v tomto okamihu mi len prebehlo hlavou, aby som bola zachránená. A bolo mi úplne jedno, či ma zachráni svätý Jozef Robotník alebo svätý František z Assisi alebo iný vzývaný svätec. Hlavne, aby som bola zachránená. Nakoniec mi ako napriek došli mená svätcov, ktoré som vzývala. Už mi totiž žiadny nezišiel na um a naraz bolo zasa hrobové ticho.
A toto ticho ma nechalo, aby som opäť pocítila svoje neopísateľné bolesti. Vnímala som prázdnotu, ktorá bola beznádejná. Cítila som sa osamelá a úplne opustená. A mohla som myslieť len na to, že na zemi na mňa iste všetci ľudia myslia a pritom majú v hlave len moju „povesť tej dobrej, krásnej a svätej“. Veď som si túto povesť zámerne vybudovala svojim zdanlivým svetom, ktorý som si sama vytvorila.
Všetci pre mňa smútili, hovorili o mojej „svätosti“, čakali na moju smrť, aby svoju „svätú“, ktorú predsa osobne poznali v skutočnom živote, potom vzývali a prosili o ten alebo onen „zázrak“.
A len sa pozrite, v akej nepríjemnej situácii som bola. Nikto z týchto smútiacich ľudí na zemi, ktorí čakali na moju smrť – ani moji najhorší nepriatelia – by si nedokázali predstaviť, v akej beznádejnej situácii som sa nachádzala. Totiž celkom blízko pred večným zatratením, pred odpochodovaním do pekla, v existenciu ktorého väčšina týchto smútiacich ľudí pravdepodobne už vôbec neverila.
A ako mi tak tieto úvahy prechádzali mysľou a k tomu som stále len nesúhlasne potriasala hlavou – na znamenie nepochopenia tohto nesúladu medzi mojou situáciou a smútočnými myšlienkami pozostalých – tu zdvihnem svoje oči hore, vidím oči svojej matky a naše pohľady sa stretávajú. Dívame sa na seba, hľadíme si priamo do očí. A za veľkých bolestí volám ku svojej matke:
„Mami! Aká hanba! Oni ma zavrhujú. Stadiaľ, kam teraz musím ísť, sa už nikdy nevrátim a už sa nikdy neuvidíme.“
            A v tomto okamihu je mojej matke dopriata veľká, obdivuhodná milosť. Veď bola celú dobu úplne nehybná a strnulá. A naraz je jej dovolené zodvihnúť hore dva prsty a dáva mi nimi jednoznačné znamenie, aby som sa tiež pozrela hore. A v rovnakom okamihu mi padajú z očí dve veľké šupiny, ktoré mi pripravili nepredstaviteľné bolesti a ktoré boli dôvodom mojej duchovnej slepoty. Padajú mi teda z očí a náhle vidím niečo neopísateľne krásne, nášho Pána Ježiša Krista uprostred.
Súčasne mi prichádza na rozum, ako mi raz povedala jedna z mojich pacientok:
„Pozrite sa, pani doktorka, a zapíšte si to za uši. Ste zameraná veľmi materialisticky, ale jedného dňa si spomeniete a budete myslieť na to, čo vám teraz poviem. Áno, bude vám to dokonca veľmi potrebné, keď budete v najväčšom nebezpečenstve, ktorému nebudete môcť uniknúť. Vôbec pritom nie je dôležité, akého druhu to nebezpečenstvo bude. Až teda budete v tejto situácii, potom jednoducho vzývajte nášho Pána Ježiša Krista a proste Ho, aby vás ráčil prikryť a chrániť svojou drahocennou Svätou Krvou. Takto vás nikdy neopustí alebo nezanechá samu. Pretože On svojou drahocennou Svätou Krvou zaplatil výkupné aj za vás a za spásu vašej duše!“
            A v najväčšej ľútosti a zahanbení, s veľkými bolesťami v srdci som zakričala z plných pľúc:
„Pane Ježišu Kriste, maj so mnou súcit! Odpusť mi! Pane, daj mi predsa nejakú druhú príležitosť!“
            A nato zažívam najkrajší okamih celej tejto udalosti. Proste neviem nájsť slová, ktorými by som správne popísala tento okamih. On, náš Pán Ježiš Kristus, zostupuje a vyvádza ma z toho čierneho, hrozivého hrtanu, z tejto diery naháňajúcej strach.
A keď ma odvádzal a vzal za ruku, odpadla z môjho tela všetka tá háveď, tie slizké hnusné hovädá a tieto horiace škvrny, ktoré som predtým cítila, a celá zem podo mnou bola plná tejto špiny.
Dvíha ma teda hore a privádza ma k tomu rovnému miestu, ktoré som už predtým opísala. A s nesmiernou, proste ľudskými slovami nevyjadriteľnou láskou mi hovorí:
„Vrátiš sa na zem, dostaneš svoju druhú šancu…“ – ale pritom tiež veľmi vážne hovorí:
„Ale túto milosť návratu dostávaš vôbec nie pre množstvo modlitieb tvojich priateľov a rodinných príslušníkov. Veď sa predsa dá očakávať a je úplne normálne, že tvoja vlastná rodina a ľudia, ktorí si ťa vážia, sa za teba modlia a úpenlivo Ma kvôli tebe prosia. Ale môžeš sa vrátiť vďaka modlitbám množstva ľudí, ktorí nie sú tvojej krvi a ktorí sa nepočítajú k tvojej rodine. Toľko úplne cudzích ľudí horko plakalo, modlili sa ku Mne so zlomeným srdcom a z hĺbky duše a dvíhali ku Mne svoje srdcia s citom najväčšej lásky a náklonnosti voči tebe.“
            A v tom okamihu vidím, ako začína svietiť nespočetné množstvo svetiel, malých bielych plamienkov, ktoré sú plné nezištnej, čistej lásky. A náhle vidím všetky osoby, ktoré sa za mňa modlili.
Ale jeden z týchto plameňov bol obzvlášť veľký, vynikal a svietil medzi všetkými ostatnými, vyžaroval viacej svetla ako všetky ostatné. Bol to plameň osoby, ktorá do svojej modlitby vložila najviac nezištnej, pravej lásky k blížnemu.
Zaujímala som sa teda, aby som videla, kto bol tento človek, ktorý napriek tomu, že ma vôbec nepoznal, pre mňa vynaložil toľko lásky. A tu mi Pán povedal:
„Tento človek, ktorého vidíš tamto, je osoba, ktorá, aj keď ste si navzájom úplne neznámi a cudzí, k tebe pociťovala takú vrúcnu a veľkú náklonnosť a nežnú lásku, akú si človek sotva vie predstaviť.“
            A Pán mi ukázal, ako sa to všetko stalo. Tento chudobný muž indiánskeho pôvodu, žil na vidieku na úpätí Sierra Nevada de Santa Marta. Bol to chudobný a veľmi jednoduchý roľník. Chodil dolu do dediny na svätú omšu a bol prítomný na omši svätej s takou vrúcnosťou, aká sa vidí úplne vzácne. Mal pri sebe dve bankovky – jednu s 10 a druhú s 5 vtedajšími menovými jednotkami. Predstavte si, že pri obetovaní nedal pri zbierke kostolníkovi päťbankovku, ale napriek svojej chudobe desaťbankovku.
A po svätej omši si za zostávajúce peniaze ešte kúpil trochu chleba a syra. Tieto potraviny mu zabalili – ako je to na vidieku bežné – do starého novinového papiera z predošlého dňa (bolo to vydanie kolumbijského denníka El Espectador).
Keď cestou domov chcel z toho niečo zjesť a rozbalil si chlieb, uvidel na titulnej strane tohoto vydania El Espectadora z predchádzajúceho dňa fotografiu môjho zuhoľnatelého tela, ako tak ležalo na ulici.
Keď tento skromný muž uvidel túto fotografiu, ktorej popis a príslušný článok si ani nemohol prečítať a v chvate na to ani nemal čas, padol na kolená a začal horko a srdcervúco plakať. Urobil to s takou veľkou, vrúcnou, nezisťnou a detskou láskou a náklonnosťou a pritom plačlivým hlasom prednášal nasledujúcu modlitbu:
„Otče na nebesiach, môj Pane a Bože, maj predsa zľutovanie s mojou sestričkou. Pane, zachráň ju, Pane, pomôž jej, Pane, nenechaj ju zahynúť, Pane, milostivo zhliadni a ujmy sa jej. Ak moju sestričku zachrániš, sľubujem Ti, že budem putovať peši do svätyne Buga (mariánske pútnické miesto na juhozápade Kolumbie) a určite tento sľub splním, ale Ty príď na pomoc mojej sestričke a zachráň ju!“
            Predstavte si! Jeden úplne jednoduchý a chudobný roľník, ktorý Bohu nenadával a neklial, že musel znášať hlad a smäd. A ktorý jednoducho mal nepredstaviteľnú vnímavosť na ozajstnú, nezištnú, rýdzu lásku, ponúka Pánovi, že precestuje našu veľkú krajinu, aby vykonal sľúbenú púť za niekoho, koho vôbec nepozná a naviac nikdy v živote nestretol.
A Pán mi vysvetľuje: „Teraz vidíš! Tomu hovorím láska k blížnemu!“ (…) a hneď nato mi hovorí nasledujúce:
„Pôjdeš späť na zem. Ale nebudeš to, čo si prežila, rozprávať len tisíckrát, ale tisíc tisíckrát. A pritom budú existovať ľudia, ktorí sa nezmenia, aj keď budú počuť tvoj príbeh. A takéto osoby budú potom ale súdené podľa ešte prísnejších meradiel. Tak, ako aj pri tebe, keď prídeš nabudúce, budú pre tvoj súd platiť prísnejšie meradlá.“
            A tiež pomazaní, to sú Bohu zasvätení Pánovi kňazi, budú posudzovaní podľa prísnejších súdnych smerníc. A každý z tých, kto dostane správu o zázrakoch, ktoré Pán koná v tomto svete, a preto o tom vedel, zakúsi prísnejšie meradlá.  Lebo neexistuje horší hluchonemý ako ten, kto proste nechce počuť. A neexistuje horšia slepota ako tej osoby, ktorá proste nechce vidieť.
A všetko, čo som vám teraz tu rozprávala, moje milé sestry a bratia v Pánovi, nie je žiadna hrozba alebo vyhrážka, ani vydieranie, pretože náš Pán Boh nepotrebuje, aby sa nám vyhrážal alebo nás vydieral.
To, čo sa dnes tu dostalo k vášmu sluchu, alebo čo ste práve čítali, je vašou druhou šancou, vašou príležitosťou, za ktorú my všetci, vy aj ja, musíme ďakovať len nesmiernej dobrote nášho Boha.
            Využite túto ponuku. Veď je to naviac možno aj vaša posledná príležitosť. A vďaka tomuto nášmu dobrotivému Bohu som prežila to, čo som zažila. A tak vám z milosti Božej môžem o tom podať správu.
Pretože keď sa vám otvorí „kniha života“, každému z vás jednotlivo, až každý z vás príde do večnosti, keď umrie, vtedy my všetci prežijeme tento úplne rovnaký proces a všetci sa budeme vidieť takými, akými skutočne sme, bez príkras, s jediným rozdielom, že v Božej prítomnosti budeme vzájomne vidieť a spoznávať svoje najhlbšie myšlienky a najtajnejšie pocity.
Všetko bude zjavené a nič nezostane utajené alebo zametené pod kobercom. A najkrajšie pritom bude, že každý z vás bude stáť priamo pred Pánom a budeme – a to každý jednotlivo z nás všetkých tu – pred Ním stáť tvárou v tvár.
A On nás bude stále znovu a znovu „prosiť ako žobrák“, aby sme sa obrátili, aby sme sa vrátili do Otcovho domu, aby sme prišli k Nemu domov, aby sme začali znovu a aby sme sa s Ním a skrze Neho stávali novým stvorením, pretože bez Jeho pomoci to pre nás proste vôbec nie je možné.

MOJE  FYZICKÉ  UZDRAVENIE

            Vrátila som sa teda späť. Ležala som na smrteľnej posteli, moje ľadviny ani pľúca nefungovali. A keď mi Pán v jedinom okamihu uzdravil ľadviny aj pľúca, boli lekári od úžasu bez seba. Neurobili mi ani dialýzu, pretože to všetko už bolo zbytočné. Teraz začalo moje srdce prudko biť a ja som už nepotrebovala žiadne prístroje.
Začalo moje opätovné uzdravovanie. Od pásu dolu som nič necítila. Po mesiaci mi lekári povedali: Gloria, Pán na vás urobil zázrak, pretože na všetkých vašich spáleninách sa vytvorila nová koža. Ale s vašimi nohami nemôžeme nič robiť. Budeme ich musieť amputovať. Naozaj som sa na nohy nemohla postaviť, pretože som ihneď padala. Ako všestranná športovkyňa som veľa cvičila, denne som robila aerobik, a načo mi to teraz všetko bolo? Kvôli ďalšej operácii som bola preložená zo 4. na 7. poschodie. Tam som spoznala jednu ženu, ktorej amputovali obe nohy, ale museli ju znovu operovať a odobrať jej ďalší kus končatín. Keď mi to rozprávala, bola som z toho veľmi smutná, že všetky peniaze sveta nestačia na to, aby som si mohla kúpiť nové nohy. Nikdy predtým som Bohu neďakovala za svoje nohy, naopak! A teraz vidím tieto nohy spálené na uhoľ, bez mäsa, bez krvného obehu, ale prvýkrát som Bohu ďakovala, že ich vôbec ešte mám. Pane, ďakujem ti za moje nohy a prosím ťa, aby si mi dovolil ešte chodiť. Pane, nechaj mi moje nohy! A v tom okamihu som ich opäť začala cítiť. Keď potom lekári prišli pripravovať operáciu, boli udivení, pretože moje nohy nadobudli opäť normálnu farbu, znovu začal krvný obeh. Lekári ohmatávali moje nohy a nechceli veriť tomu, čo videli. Povedala som: Pán doktor, tie nohy ma strašne bolia, ale myslím si, že nikto, koho bolia nohy, nebol taký šťastný, ako ja v tomto okamihu. Primár povedal: Za 38 rokov svojej lekárskej služby som nič podobného nezažil.
            Po nejakej dobe spôsobil Pán ďalší zázrak: Boli to moje prsia a moje vaječníky. Doktor mi povedal, že už nikdy neotehotniem, a ja som s týmto riešením bola takpovediac spokojná. Ale po roku a pol sa moje prsia znovu sformovali. Bola som veľmi prekvapená, keď mi lekár povedal: Ste v inom stave! A týmto prsníkom som potom svoje dieťa kojila.

            Nech vás všetkých Pán náš Boh bohato zahrnie svojim požehnaním a svojimi milosťami.

                                                                                                          Sestra Gloria Polo

***

            Dr. Gloria Polo žije v Kolumbii a ako pred dramatickou udalosťou pracuje aj ďalej ako zubná lekárka. Jazvy po spáleninách, ktoré tvorili 70%, sú viac ako výrečným svedectvom, aký veľký zázrak milosrdenstva s ňou Boh vykonal a aký spôsobí aj s nami, keď odpovieme na Jeho volanie.

 

Sláva buď Bohu Otcovi,
ktorý nás stvoril a miluje nás s veľkou nežnosťou.

Sláva buď Bohu Synovi,
nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi,
ktorý nás svojim utrpením na kríži
vykúpil zo všetkých hriešnych previnení
a obmyl a vykúpil nás od každej poškvrny hriechu
svojou drahocennou Svätou Krvou

a sláva buď Duchu Svätému,
ktorý nás posväcuje,
ktorý nás posilňuje mocou svojich darov,
ktorý nás utešuje a zastáva sa nás,
kým opäť prídeš Ty, ó, Pane,
ako si nám sľúbil.

Príď, Pane,
daj, nech nastane hodina,
ktorá všetko obnoví a zriadi Tvoje kráľovstvo.
Obnov všetko
a zriaď svoje kráľovstvo lásky a pokoja.
Amen.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

O B S A H

Úvod   ………………………………………………………………………………...

Svedectvo pani dr. Glorie Polo         …………………………………………………
Zásah bleskom            …………………………………………………………………
Druhá strana diania    …………………………………………………………………
Prvý návrat     …………………………………………………………………………
Márnivosť       …………………………………………………………………………
V nemocnici   …………………………………………………………………………
Diabol skutočne existuje        …………………………………………………………
Úbohé duše    …………………………………………………………………………
Videla som svojho otca a svoju matku          …………………………………………
Eutanázia a pomoc pri umieraní         …………………………………………………
Skúška                        …………………………………………………………………………
Budeš svojho Boha milovať nado všetko     …………………………………
Ezoterika – reinkarnácia         …………………………………………
Ja a môj blížny            …………………………………………………
Ja a moja rodina         …………………………………………………
Nevezmeš meno Božie nadarmo!      …………………………………………
Spomni, aby si deň sviatočný svätil! …………………………………………
Cti otca svojho a matku svoju…       …………………………………………
Nezabiješ – umelý potrat       …………………………………………………
Nezosmilníš!   …………………………………………………………………
Nepokradneš! …………………………………………………………………
Nepreriekneš krivého svedectva…    …………………………………………
… a nepožiadaš majetku jeho!           …………………………………………
„Kniha života“           …………………………………………………………………
Záverečná otázka       …………………………………………………………………
Božia láska     …………………………………………………………………………
Moje fyzické uzdravenie        …………………………………………………………

Modlitba         …………………………………………………………………………

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Môj pocit

(Hanka, 20. 7. 2013 9:48)

Pri čítaní tohto príbehu mi prechádzajú zimomriavky po chrbáte. Mala som dokonca v očiach slzy. Je to vysoko emocionálny príbeh a myslím si, že viac ako poučný pre náš všetkých. Keď teraz premýšľam, ako žijem ja i ľudia okolo mňa, mali by sme sa poučiť, pretože skutočne sú veci, o ktorých si myslíme, že robíme správne a pritom ..... Ostáva dúfať, že príbeh si prečíta viac ľudí.